Všetko sa začalo tým, že som vlani v decembri dostal chuť rozšíriť si diskotéku o CD s operami. Tento žáner je výrazne menšinový, takže nájsť niečo v obchodoch je značný problém. Objavil som však jednu predajňu v Bratislave, ktorá má na internete katalóg, z ktorého si môžete vybrať, objednať a oni vám želanú muziku pošlú. Tak som si teda prezrel katalóg, zaplesal som, urobil zoznam, o čo by som mal záujem a vypísal objednávku. Dosť okresanú, lebo naraz som nechcel všetko objednávať, veď aj tak nemôžem počúvať všetko súčasne. Aj osem CD stačilo. Objednávku som odoslal a o chvíľu som dostal mail, v ktorom mi z predajne oznámili, že na sklade majú len dve CD, ktoré mi obratom posielajú na dobierku, a zvyšných šesť objednajú a pošlú mi ich v januári. Bolo to 17. decembra 2007.
Tak som čakal... čakal... čakal... a čakal. A nič. Sklamanie bolo obrovské, lebo som sa tešil, že si budem môcť cez Vianoce počúvať. Takto som počúval len nepríjemný zvuk svojich škrípajúcich zubov. Potom som si však povedal, že pred Vianocami je vždy kritická situácia, zásielok je vyše hlavy a pošta možno nestíha. No dobre, ešte počkám, možno dostanem balíček medzi sviatkami. Nedostal som. Možno poštová kríza pretrváva, a tak som sa obrnil trpezlivosťou. Ibaže aj tá moja má svoje hranice a skôr či neskôr sa vyčerpá. Keď som ani v piatok 4. januára 2008 nenašiel v schránke oznámenie, že mám na balíkovom dobierku, v sobotu ráno som sa pobral na poštu.
Panej za okienkom som vysvetlil, že ešte pred Vianocami mi poslali z jednej predajne zásielku a zatiaľ som nič nedostal, a tak by som rád vedel, v čom je problém. Pani sa mierne zamračila a pre zmenu vysvetlila zase ona mne, že keď sa chcem niečoho dopátrať, tak si musím v predajni zistiť, pod akým číslom mi zásielku poslali a potom sa hádam bude dať niečo zistiť. V duchu som zavrčal, reálne som pokrútil hlavou a rôznou mimikou som dal najavo svoje znechutenie.
Panej za okienkom slúži ku cti, že jej to predsa len nedalo a začala sa vypytovať, kedy zhruba bola zásielka poslaná. Tak som jej povedal o maili a že podľa mňa to mohlo byť buď hneď 17., prípadne 18. decembra. Pani sa začala prehŕňať v papieroch a keď mi videla v ruke občiansky, tak sa po ňom natiahla. Len čo uvidela moje priezvisko, v hlave sa jej zrejme rozsvietil taký menší luster, lebo jej zrazu bolo všetko jasné. (Mať dosť atypické priezvisko nie je niekedy na škodu.)
Ukázalo sa, že zásielka síce prišla, ale doručovateľka ju hodila do schránky niekomu celkom inému, a to na celkom inej adrese! Vždy som si myslel, že doručovateľky by mali vedieť čítať, ale zrejme to neplatí. Meno i adresa boli na obálke napísané veľmi čitateľne, takže nik sa nemôže vyhovárať, že písmo sa nedalo čítať. Takto mi zostáva naozaj len tá negramotnosť. Navyše som si myslel, že dobierky sa do schránok nehádžu. Aspoň doteraz som vždy dostal lístok s oznámením, že mám na pošte dobierku a mám si ju prísť vyzdvihnúť. A zaplatiť, samozrejme. Ale asi aj to sa zmenilo. Ešte som sa dozvedel, že pán, ktorý omylom dostal moju zásielku, prišiel ju na poštu vrátiť, lebo dostal niečo, čo mu nepatrí. Patrí mu ale za to moja veľká vďaka.
Pani odbehla a o chvíľu bola späť aj s mojou zásielkou. Prach a pavučiny z nej zrejme vopred sfúkla. Keď som dovtedy penil len mierne, tak to som už penil riadne. Tak pošta dostane späť zle doručenú zásielku a namiesto toho, aby sa ju pokúsili doručiť ešte raz - a správne -, založili obálku niekam do regála a tým sa ich starosť skončila. Pošta očividne nemá povinnosť doručovať jednu a tú istú zásielku viackrát. Raz stačí. Síce zle, ale čo už? Celkom by ma zaujímalo, čo by sa s mojou zásielkou stalo, keby som v sobotu neprišiel po nej pátrať. Neprekvapilo by ma, keby ju po istom čase poslali späť s poznámkou, že adresát je neznámy, nezastihnuteľný, zomrel, zapiera sa...
Asi mám neprimerané nároky na ľudí, ale naozaj nemám rád neprofesionálny prístup. V tomto prípade sa trnavská pošta zachovala ako totálny amatér. Dúfam, že zásielku so zvyšnými CD mi doručia podľa mojich predstáv. Aj keď u nás človek fakt nikdy nevie...
