Fínsko: Kerimäki a NP Kolovesi

Autor: Marián Pochylý | 19.9.2007 o 10:27 | Karma článku: 6,67 | Prečítané:  2776x

Byť v Savonlinne a neodskočiť si do Kerimäki by bola neodpustiteľná chyba. Mali sme ho síce svojím spôsobom cestou do národného parku Kolovesi, no po jeho návšteve sme sa museli vrátiť a inou cestou pokračovať hore na sever. Stálo to však za to, lebo v Kerimäki je niečo, na čo je celé Fínsko hrdé.

V Kerimäki, ináč celkom malej a nezaujímavej dedine, je totiž drevený kostol, obrovská stavba postavená v rokoch 1844 - 1847 tak, aby sa do nej zmestilo neuveriteľných 3 000 sediacich ľudí, čím sa stala najväčším dreveným kostolom vo Fínsku a možno aj na svete! Okrem toho je tam miesto na státie pre ďalších 2 000 ľudí. Žlto-biely kostol sa krásne vyníma uprostred zelene a modrej oblohy a či chcete alebo nechcete, stojíte pred ním s otvorenými ústami.

Návrh kostola robil Anders Fredrik Granstedt, obdĺžnikový interér je dlhý 45 metrov, široký 42 metrov a vysoký 27 metrov. Kupola sa čnie do výšky 37 metrov. Pred kostolom stojí zvonica v podobnom štýle, len na rozdiel od kostola má akýsi kamenný podstavec. Keď je v Savonlinne operný festival, tak niektoré sprievodné koncerty sa konajú práve v tomto kostole. Je zaujímavé, že na stavbe kostole sa musel povinne zúčastniť každý muž vo veku od 15 do 60 rokov, ktorý žil v Kerimäki.

V porovnaní so žiarivo farebnou fasádou je interiér kostola decentne sivo-biely. Okrem početných lavíc (spolu sú dlhé 1670 metrov) sú v ňom dve poschodia balkónov, kostol je pekne svetlý a akustika tiež nie je na zahodenie. Keď vojdete dnu, máte pred sebou majstrovskú ukážku tesárskych prác. No aj tento unikátny kostol má jedno mínus: nie je vykurovaný, takže sa dá využívať jedine v lete. Výnimku tvoria len Vianoce, kedy je kostol osvetlený a zároveň aj trochu vyhrievaný stovkami sviečok. Aj keď tomuto kostolu chýba monumentálnosť gotickej alebo barokovej katedrály, nepochybne na vás zapôsobí.

Kerimäki leží pri jazere Puruvesi, ktoré je také čisté, že jeho vodu môžete piť priamo z jazera.

Po troške kultúry sme zamierili znova do prírody a naším cieľom bol tentoraz národný park Kolovesi severne od Savonlinny. Vznikol v roku 1990 a má rozlohu 23 km2. Tento národný park patrí k najvýznamnejším chráneným lesným územiam v južnom Fínsku, lebo tamojšie lesy boli dlho ušetrené ťažby dreva a staré, často aj popadané stromy poskytujú domov mnohým vzácnym živočíchom, okrem iných aj lietajúcej veverice, poletuchy slovanskej. V jazerách vraj žije aj vzácny tuleň krúžkový, no ani jeho, ani poletuchu sa nám nepodarilo uvidieť.

Dalo by sa povedať, že národný park Kolovesi tvoria najmä dva veľké ostrovy Vaajasalo a Mäntysalo, no okrem nich formujú krajinu početné ostrovčeky, útesy a úzke pásy pobrežia. Vodné plochy sú nádherné, zrkadlia sa v nich okolité lesy a priam lákajú na kúpačku, čo sme samozrejme využili, lebo deň bol dosť teplý. Na niektorých miestach sa nad vodou týčia až 40-metrové útesy. Oblasť Kolovesi obývali už ľudia v dobe kamennej, o čom svedčia aj prosté nástenné maľby človeka a losa na kopci Ukonvuori a sú staré 5 000 rokov.

Kolovesi je celkom iné ako Nuuksio. Výškový rozdiel je oveľa väčší, takže aj výhľad je miestami krajší, no v Kolovesi sa už stretnete s bažinatým terénom, ktorý by bol normálne nepriechodný. Časťou národného parku však vedie náučný chodník, takže jeho tvorcovia vybudovali nad bažinami chodníky z dosák, takže sa tým zároveň chráni aj rastlinný pokryv, zložený najmä z papradí a machov. Tieto chodníky sa kľukatia lesom a na mnohých miestach sú pri nich aj tabuľky s informáciami o tom, čo máte pred sebou. Ibaže sú písané po fínsky, takže aj tak sa z nich nič nedozviete.

V Kolovesi sú dve náučné cesty a my sme využili 3,3 km dlhú Nahkiaissalo, lebo tá je prístupná bez člna a vedie borovicovo-smrekovým lesom.  Občas sa ocitnete pred nefalšovaným pralesom, do ktorého človek nezasiahol a tvorí úchvatné zákutia. Cesta je nenáročná, no keď si ju chcete vychutnať, treba rátať s niekoľkými hodinami.

Za miesto večerného oddychu sme si vybrali kemping pri jazere Ihamaniemi, kde sme zbierali sily na ďalšie dva dni, lebo nás čakal náročný program v národných parkoch Koli a Hiidenporti. Pred večerou sme si ešte zaplávali a večerné posedenie pri jazere nemalo chybu. Ešte sme si počkali na západ slnka a uložili sme sa spať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Kto prekonal covid, testovaniu sa vyhne. Nemusí to byť zadarmo

Vzor potvrdenia zverejnil Úrad verejného zdravotníctva.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Ako Sulík s Remišovou zle zapli gombík

Didaktická príručka pre budúcich členov koalícií.


Už ste čítali?