Fínsko: NP Koli a dvojdňovka v NP Hiidenportti

Autor: Marián Pochylý | 20.9.2007 o 8:30 | Karma článku: 8,34 | Prečítané:  3535x

V tejto časti putovania po Fínsku zamierime na sever, takže sa konečne zmení kolorit krajiny. Juhofínske roviny vystriedajú hory a obidva národné parky budú zase niečo iné, ako sme videli doteraz.

Po návšteve Kolovesi viedla naša cesta najprv do Joensuu, lebo jedna naša spolucestujúca mala menšie zdravotné problémy a bolo treba ísť do nemocnice, no potom sme definitívne zamierili priamo na sever, do národného parku Koli, ktorý sa nachádza v severnej Karélii na západnom brehu jazera Pielinen. Park pokrýva takmer 3 000 hektárov a predstavuje vlastne zvyšky dávnej horkej reťaze , ktorá vznikla zhruba pred 2 000 miliónmi rokov, keď sa zrútila kontinentálna platňa, takže hrubé pieskovcové vrstvy metamorfovali. Tvrdé kremence vydržali eróziu v dobe ľadovej a zachovali sa dodnes ako kopce.

V Koli sme sa nemotali po celom národnom parku, ale urobili sme si nenáročný výstup na najvyšší kopec Ukko-Koli, vysoký 347 metrov. Prevýšenie predstavovalo 253 metrov, čo je síce na prvý pohľad smiešne, no vo fínskych podmienkach to je jedno z najvyšších prevýšení v celej krajine. Keďže Ukko-Koli sa vypína priamo nad jazerom, sľuboval jedinečný výhľad, čomu prialo aj počasie.

Výstup na kopec vedie spočiatku cez lúky a neskôr cez väčšinou smrekový les. Zaujímavé je značenie trasy - namiesto klasických značiek stoja popri cestičke akési kvety z farebnej hrubej látky. Pekne sa to vynímalo v tráve a zároveň to aj oživovalo okolie, aj keď možno trochu násilne a umelo.

Už aj z neveľkej výšky sa pomaly otváral výhľad na jazero Pielinen a dával tušiť, čo nás čaká na vrchole. Chodníček pomaly stúpal, kráčalo sa vcelku príjemne, no teplé počasie nás rýchlo zahrialo a vôbec sme sa necítili ako na severe.

Kúsok pod vrcholom je hotel a informačné stredisko s obchodom so suvenírmi, kde sa nás jedna pani spýtala, odkiaľ sme. Keďže som bol s českou cestovkou, tak moji partneri odpovedali, že z Českej republiky. Pani sa zatvárila dosť zmäteno a nasledovala otázka, ktorá nám vyrazila dych: "Och... to je kde?" Očividne sa nezaujímala ani o zemepis, ani o hokej. Ja som sa radšej nepriznával, že som zo Slovenska, aby som nemusel vysvetľovať, že vojna u nás nie je a Belehrad je hlavné mesto iného štátu.

A tu už hrdo stojím na vrchole kopca Ukko-Koli s jazerom Pielinen v pozadí. Tie ostrovčeky sú tzv. eskery, čo sú rôzne tvarované valy zo štrkopieskového materiálu, pochádzajúceho z ľadovcovo-riečnych nánosov. Vyskytujú sa aj na pevnine, no obzvlášť nápadné sú vtedy, keď vyčnievajú z vody. Niektoré eskery sú malé, ale niekedy dosahujú aj dĺžku niekoľko desiatok kilometrov. Výhľad bol skutočne nádherný a dalo by sa povedať, že stelesňoval taký typický pohľad na fínsku krajinu, aká je v podvedomí ľudí. Nie je to celkom pravda, ako sa ukázalo neskôr, no krajine to na pôvabe neubralo. Na jednej strane kopca bolo jazero, na druhej sa do diaľky ťahali husté lesy, väčšinou zmiešané. 

Tou istou cestou sme zišli dole k autobusu, kde nás čakal navarený obed. Bolo treba dobre sa najesť, lebo teraz nás čakal dvojdňový prechod národným parkom Hiidenportti. Po obede sme sa presunuli k jeho okraju, na parkovisko Käärmesärkkä, kde sme do ruksakov nahádzali stany, spacáky, trochu jedla a náhradné oblečenie... a vyrazili sme. Každý individuálne, svojím tempom, veď nebolo kam sa ponáhľať. Nocovať sme mali spolu na táborisku v Kitulanlampi a autobus nás čakal na druhý deň v podvečer v Palolampi.

Krásne počasie pretrvávalo, aj keď na takúto túru bolo možno aj priteplo, no to nebol najväčší problém. Ten predstavovali komáre, ktorých teplo vyburcovalo k zvýšenej aktivite. Aj keď som použil špeciálny repelent proti komárom, podchvíľou som mal pocit, že ten tie potvory skôr priťahuje ako odpudzuje. Väčšinou po túre bolia nohy, nás viac boleli ruky, lebo sme sa nimi ustavične oháňali.

Ale komáre sem, komáre tam, Hiidenportti je krásny park. Značkovaná cestička viedla buď popri riečke Porttijoki, alebo popri jazerách, takže z jednej strany sme vždy mali okolo seba vodu. Okrem jazera Pitkä-Portti sme si mohli urobiť odbočku k jazeru Oravijärvi, ale len tak naľahko, bez ruksakov. Tie sme nechali na rázcestí a po návrate sme si ich znova naložili na plecia. Kto by ich kradol?

Naše táborisko v Kitulanlampi na nachádzalo na polostrove vybiehajúcom ďaleko do jazera a z cestičky sa dalo k nemu dostať po moste, na ktorom sa vyplatilo chvíľu postáť a pokochať sa fínskou prírodou, najmä na pokojnú hladinu jazera, ktoré vyzeralo ako zrkadlo.

Táborisko bolo klasické: otvorený zrubový prístrešok, kôlňa s bohatou zásobou dreva, ohnisko s lavicami. Miestami bolo síce trochu ťažšie nájsť rovné miesto na stan, ale jedna noc sa dá vydržať aj s koreňom pod chrbtom. Takže rýchlo postaviť stany, šup do vody a potom urobiť niečo pod zub. Oheň už horel a po večeri dobre padlo posedieť si okolo neho pri gitare.

Na druhý deň sme pokračovali v túre, no už za menej pekného počasia. Od rána bolo zatiahnuté, miestami to vyzeralo na dážď, no našťastie nespŕchlo. Nezmenilo sa však len počasie, zmenil sa aj ráz krajiny. Pokojné lesy vystriedal skalnatý terén a skalné útesy na nejednom mieste prudko padali do jazera. Ešte sme si urobili krátku dvojhodinovú vychádzku k Urpolampi, ale potom sme sa pobrali rovno do rokliny Hiidenportti.

V porovnaní s predchádzajúcim dňom, keď sme išli po dobre vychodenej cestičke, terén sa dramaticky zmenil a občas bolo treba aj vyzuť sa a prebrodiť sa na druhú stranu riečky alebo výbežku jazera. Roklinu Hiidenportti lemujú takmer 20 vysoké útesy, na jej dne sú početné jazierka a často pripomína vysokohorský terén. V tejto rokline pramení riečka Porttijoki.

Roklina, ale aj celý národný park Hiidenportti nie sú len lesy a skaliská. Početné sú aj mokrade a rašeliniská s hojnými machmi, ktoré sa striedajú so suchými vresoviskami. Roklina je dlhá asi kilometer a miestami tvorí pereje a kamenné či skôr skalnaté polia. V parku našiel svoj domov medveď, rosomák i rys, ale nájde sa aj kuna, bobor a občas sa sem zatúlajú aj vlky. Neviem ako ostatní, ale ja som nevidel ani jedného z týchto živočíchov, len občas mi niečo zaťukal ďateľ.

Na noc sme sa uložili v kempe a po príjemnej saune, večeri a západe slnka sme zaliezli do stanov. Aj keď túra v Hiidenportti nebola náročná, nejakú únavu sme cítili a na druhý deň nás čakal dlhý prechod a ďalšia dvojdňovka, tentoraz v národnom parku Oulanka, asi 60 kilometrov od polárneho kruhu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Experti nesúhlasia s Krajčího vyjadreniami o AstraZenece a posune očkovania

Tento týždeň príde o takmer päťtisíc dávok vakcíny od Pfizeru menej.

Komentár šéfredaktorky

Čo nám ostáva, keď Fico slintá po moci a vláda sa háda?

Čoraz ťažšie sa rozlišuje, ktoré rozhodnutie smeruje k ochrane životov a ktoré je len zneužívaním dôvery občanov.

NADÁCIA ZASTAVME KORUPCIU

Holý sa opäť zatajuje. V Británii buď porušil pravidlá, alebo zavádzal

Na Slovensku pravidlá neporušil, v Anglicku to isté nie je.


Už ste čítali?