reklama

Fínsko: NP Koli a dvojdňovka v NP Hiidenportti

V tejto časti putovania po Fínsku zamierime na sever, takže sa konečne zmení kolorit krajiny. Juhofínske roviny vystriedajú hory a obidva národné parky budú zase niečo iné, ako sme videli doteraz.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

Po návšteve Kolovesi viedla naša cesta najprv do Joensuu, lebo jedna naša spolucestujúca mala menšie zdravotné problémy a bolo treba ísť do nemocnice, no potom sme definitívne zamierili priamo na sever, do národného parku Koli, ktorý sa nachádza v severnej Karélii na západnom brehu jazera Pielinen. Park pokrýva takmer 3 000 hektárov a predstavuje vlastne zvyšky dávnej horkej reťaze , ktorá vznikla zhruba pred 2 000 miliónmi rokov, keď sa zrútila kontinentálna platňa, takže hrubé pieskovcové vrstvy metamorfovali. Tvrdé kremence vydržali eróziu v dobe ľadovej a zachovali sa dodnes ako kopce.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

V Koli sme sa nemotali po celom národnom parku, ale urobili sme si nenáročný výstup na najvyšší kopec Ukko-Koli, vysoký 347 metrov. Prevýšenie predstavovalo 253 metrov, čo je síce na prvý pohľad smiešne, no vo fínskych podmienkach to je jedno z najvyšších prevýšení v celej krajine. Keďže Ukko-Koli sa vypína priamo nad jazerom, sľuboval jedinečný výhľad, čomu prialo aj počasie.

Výstup na kopec vedie spočiatku cez lúky a neskôr cez väčšinou smrekový les. Zaujímavé je značenie trasy - namiesto klasických značiek stoja popri cestičke akési kvety z farebnej hrubej látky. Pekne sa to vynímalo v tráve a zároveň to aj oživovalo okolie, aj keď možno trochu násilne a umelo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Už aj z neveľkej výšky sa pomaly otváral výhľad na jazero Pielinen a dával tušiť, čo nás čaká na vrchole. Chodníček pomaly stúpal, kráčalo sa vcelku príjemne, no teplé počasie nás rýchlo zahrialo a vôbec sme sa necítili ako na severe.

Obrázok blogu

Obrázok blogu

Kúsok pod vrcholom je hotel a informačné stredisko s obchodom so suvenírmi, kde sa nás jedna pani spýtala, odkiaľ sme. Keďže som bol s českou cestovkou, tak moji partneri odpovedali, že z Českej republiky. Pani sa zatvárila dosť zmäteno a nasledovala otázka, ktorá nám vyrazila dych: "Och... to je kde?" Očividne sa nezaujímala ani o zemepis, ani o hokej. Ja som sa radšej nepriznával, že som zo Slovenska, aby som nemusel vysvetľovať, že vojna u nás nie je a Belehrad je hlavné mesto iného štátu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A tu už hrdo stojím na vrchole kopca Ukko-Koli s jazerom Pielinen v pozadí. Tie ostrovčeky sú tzv. eskery, čo sú rôzne tvarované valy zo štrkopieskového materiálu, pochádzajúceho z ľadovcovo-riečnych nánosov. Vyskytujú sa aj na pevnine, no obzvlášť nápadné sú vtedy, keď vyčnievajú z vody. Niektoré eskery sú malé, ale niekedy dosahujú aj dĺžku niekoľko desiatok kilometrov. Výhľad bol skutočne nádherný a dalo by sa povedať, že stelesňoval taký typický pohľad na fínsku krajinu, aká je v podvedomí ľudí. Nie je to celkom pravda, ako sa ukázalo neskôr, no krajine to na pôvabe neubralo. Na jednej strane kopca bolo jazero, na druhej sa do diaľky ťahali husté lesy, väčšinou zmiešané. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Obrázok blogu

Tou istou cestou sme zišli dole k autobusu, kde nás čakal navarený obed. Bolo treba dobre sa najesť, lebo teraz nás čakal dvojdňový prechod národným parkom Hiidenportti. Po obede sme sa presunuli k jeho okraju, na parkovisko Käärmesärkkä, kde sme do ruksakov nahádzali stany, spacáky, trochu jedla a náhradné oblečenie... a vyrazili sme. Každý individuálne, svojím tempom, veď nebolo kam sa ponáhľať. Nocovať sme mali spolu na táborisku v Kitulanlampi a autobus nás čakal na druhý deň v podvečer v Palolampi.

Obrázok blogu

Krásne počasie pretrvávalo, aj keď na takúto túru bolo možno aj priteplo, no to nebol najväčší problém. Ten predstavovali komáre, ktorých teplo vyburcovalo k zvýšenej aktivite. Aj keď som použil špeciálny repelent proti komárom, podchvíľou som mal pocit, že ten tie potvory skôr priťahuje ako odpudzuje. Väčšinou po túre bolia nohy, nás viac boleli ruky, lebo sme sa nimi ustavične oháňali. Ale komáre sem, komáre tam, Hiidenportti je krásny park. Značkovaná cestička viedla buď popri riečke Porttijoki, alebo popri jazerách, takže z jednej strany sme vždy mali okolo seba vodu. Okrem jazera Pitkä-Portti sme si mohli urobiť odbočku k jazeru Oravijärvi, ale len tak naľahko, bez ruksakov. Tie sme nechali na rázcestí a po návrate sme si ich znova naložili na plecia. Kto by ich kradol?

Obrázok blogu

Obrázok blogu

Naše táborisko v Kitulanlampi na nachádzalo na polostrove vybiehajúcom ďaleko do jazera a z cestičky sa dalo k nemu dostať po moste, na ktorom sa vyplatilo chvíľu postáť a pokochať sa fínskou prírodou, najmä na pokojnú hladinu jazera, ktoré vyzeralo ako zrkadlo.

Obrázok blogu

Obrázok blogu

Obrázok blogu

Táborisko bolo klasické: otvorený zrubový prístrešok, kôlňa s bohatou zásobou dreva, ohnisko s lavicami. Miestami bolo síce trochu ťažšie nájsť rovné miesto na stan, ale jedna noc sa dá vydržať aj s koreňom pod chrbtom. Takže rýchlo postaviť stany, šup do vody a potom urobiť niečo pod zub. Oheň už horel a po večeri dobre padlo posedieť si okolo neho pri gitare.

Obrázok blogu

Obrázok blogu

Obrázok blogu

Na druhý deň sme pokračovali v túre, no už za menej pekného počasia. Od rána bolo zatiahnuté, miestami to vyzeralo na dážď, no našťastie nespŕchlo. Nezmenilo sa však len počasie, zmenil sa aj ráz krajiny. Pokojné lesy vystriedal skalnatý terén a skalné útesy na nejednom mieste prudko padali do jazera. Ešte sme si urobili krátku dvojhodinovú vychádzku k Urpolampi, ale potom sme sa pobrali rovno do rokliny Hiidenportti.

Obrázok blogu

Obrázok blogu

Obrázok blogu

V porovnaní s predchádzajúcim dňom, keď sme išli po dobre vychodenej cestičke, terén sa dramaticky zmenil a občas bolo treba aj vyzuť sa a prebrodiť sa na druhú stranu riečky alebo výbežku jazera. Roklinu Hiidenportti lemujú takmer 20 vysoké útesy, na jej dne sú početné jazierka a často pripomína vysokohorský terén. V tejto rokline pramení riečka Porttijoki.

Obrázok blogu

Roklina, ale aj celý národný park Hiidenportti nie sú len lesy a skaliská. Početné sú aj mokrade a rašeliniská s hojnými machmi, ktoré sa striedajú so suchými vresoviskami. Roklina je dlhá asi kilometer a miestami tvorí pereje a kamenné či skôr skalnaté polia. V parku našiel svoj domov medveď, rosomák i rys, ale nájde sa aj kuna, bobor a občas sa sem zatúlajú aj vlky. Neviem ako ostatní, ale ja som nevidel ani jedného z týchto živočíchov, len občas mi niečo zaťukal ďateľ.

Obrázok blogu

Obrázok blogu

Na noc sme sa uložili v kempe a po príjemnej saune, večeri a západe slnka sme zaliezli do stanov. Aj keď túra v Hiidenportti nebola náročná, nejakú únavu sme cítili a na druhý deň nás čakal dlhý prechod a ďalšia dvojdňovka, tentoraz v národnom parku Oulanka, asi 60 kilometrov od polárneho kruhu.

Obrázok blogu

Marián Pochylý

Marián Pochylý

Bloger 
  • Počet článkov:  97
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Som celkom obyčajný človek, ktorý rád objavuje pekné a zaujímavé veci. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu