Fínsko: posledná etapa

Autor: Marián Pochylý | 26.9.2007 o 8:26 | Karma článku: 8,08 | Prečítané:  3534x

Naše putovanie po národných parkoch Fínska sa pomaly, ale nezadržateľne chýli ku koncu. Zostávajú už len dva dni, počas ktorých navštívime NP Pyhä-Häkki, pozrieme si kostolík v Petäjävesi a prejdeme sa po NP Helvetinjärvi.

Národný park Pyhä-Häkki bol vyhlásený v roku 1955 a rozšírený v roku 1982 na plochu 13 km2. Lesy tam zaberajú asi polovicu parku a druhú polovicu tvoria rašeliniská, na ktorých sa len sporadicky objavuje väčší porast.

Do parku sme prišli zo severu a hneď na parkovisku neďaleko vstupnej brány nás privítal správca parku, bodrý žoviálny chlapík, ktorý nám neskôr poskytol pri mape parku aj pár informácií, čo je v parku zaujímavé a čo uvidíme cestou po červenej značke, dlhej 6,5 km, ktorú nám odporučil. Vodu v jazere Kotajärvi opísal slovami "its water is like pivo", čím narážal na jej sfarbenie. Potom si nás vyfotil, aj keď nie všetkých, a sľúbil nám, že fotku dá do miestnych novín. Nájdete ju tu: http://www.saarijarvelainen.fi/lehti.php?hid=442 a text pod ňou vraví: " V stredu 11. júla navštívila národný park Pyhä-Häkki skupina z Českej republiky. Spoločnosť priateľov Fínska v Brne organizuje každoročne do Fínska zájazd, v ktorom navštevujú všetky najdôležitejšie národné parky." (Ďakujem Igorovi Petriskovi za sprostredkovanie prekladu.) Ujo to trochu prikrášlil, lebo o nejakej Spoločnosti priateľov Fínska nemôže byť ani reči, ale miestnym to je aj tak jedno.

Tento národný park je zaujímavý tým, že v ňom pomerne často dochádzalo k požiarom, ktorých stopy uvidíte ešte aj dnes na kmeňoch stromov. Smreky a širokolisté stromy podľahli ohňu, ale borovice ho vďaka hrubej kôre prežili, takže nie sú tam vzácne borovice staré takmer 500 rokov. Odborníci vypočítali, že najväčší strom, zvaný The Big Tree, začal rásť v roku 1518. A to je on, lesný krásavec:

Cestička poskytuje perfektný prehľad o všetkom, čím je Pyhä-Häkki zaujímavý. Vinie sa lesom, potom prechádza pololesným, polorašeliniskovým terénom, ktorý vystriedajú rozsiahle krásne červenkasté rašeliniská, obíde jazero s táboriskom a prechádza mokraďami. Je tam na každom kroku čo objavovať a obdivovať, len miestami treba dávať pozor, aby ste nezišli z dreveného chodníčka, lebo by ste skončili po kolená v mäkkej pôde napitej vodou. V jazere sa dalo kúpať a voda tam naozaj bola žltohnedá ako pivo, čo spôsobila rašelina prenikajúca do vody. V každom prípade je to park, ktorý sa oplatí vidieť a prechádzka po ňom je nenáročná, príjemná a pútavá. A to nielen v lete, ale aj v zime, lebo správa parku udržiava dobré lyžiarske trasy pre bežkárov.

Ako posledný sme mali v pláne cesty národný park Helvetinjärvi, ale cestou tam sme si urobili krátku zastávku v mestečku Petäjävesi, v ktorej je kostolík z polovice 18. storočia, zapísaný do zoznamu kultúrneho dedičstva UNESCO.

Kostolík postavil v rokoch 1763 - 1765 architekt Jaakko Klementinpoika Leppänen na pôdoryse tvaru kríža, ale zvonicu pristaval až v roku 1821 jeho vnuk. Dnes sa kostolík využíva len minimálne, prakticky len v letné nedele, lebo na bežné bohoslužby slúži nový kostol, prípadne sa tam konajú svadby. Kostolík je príkladom drevenej architektúry vo východnom Fínsku a jeho interiér je bohato zdobený maľbami a skulptúrami, ktoré pôsobia síce trochu naivne, no zároveň milo. Zvonka zaujme návštevníka pomerne strmá šindľová strecha a možno aj zvonica, ktorá sa mi ku kostolíku vôbec nehodila, lebo jej kombinácia bielej a červenej v porovnaní so zvyšnou jednoduchou hnedou stavbou dosť kričala.

 

V podvečer sme dorazili do národného parku Helvetinjärvi, kde sme sa utáborili na brehu jazera Haukka. Opäť to bolo typické fínske táborisko vybavené všetkým potrebným, čo človek potrebuje na pohodlné táborenie. Navyše tam bol aj prístrešok s dvoma veľkými stolmi a hlavne s kozubom, pri ktorom sa príjemne sedelo, lebo večer sa trochu pokazilo počasie.

Na druhý deň ráno bolo počasie vyslovene na figu. Pršalo raz silnejšie, raz slabšie, ale času sme mali relatívne dosť, takže sme mohli debatovať o programe. Išlo hlavne o to, či zostať na noc v parku a skoro ráno ísť do Helsínk na trajekt, alebo či neskoro popoludní vyštartovať do Helsínk a prespať v mestskom kempe. Väčšina sa prikláňala k prvej možnosti, no hodne záviselo aj od vývinu počasia.

Pokiaľ ide o vychádzku do parku, odchod sme stanovili na 11.00, aj keby traktory padali. O 10.55 prestalo pršať, takže sme mohli spokojní vyraziť. Na rozdiel od ostatných parkov, kde sme robili okruhy, v Helvetinjärvi sme išli do rokliny Helvetinkolu a tou istou cestou sme sa vracali, čo nebolo až také zaujímavé. Napriek tomu bola cesta pekná.

Helvetinjärvi má rozlohu 22 km2 a jeho cieľom je chrániť drsnú a neosídlenú krajinu okolo jazera Haukka s jeho zátokami a piesočnými plážami, cenné lesné porasty, malé rašeliniská, nespočetné jazierka a najmä roklinu Helvetinkolu. Cesta k rokline je znova zvolená tak, aby zmapovala všetky typy porastu, pokiaľ to terén dovoľuje. Je nenáročná, človek sa veľmi neunaví, takže stačí sledovať krajinu okolo seba.

Počasie sa vyvíjalo čím ďalej, tým lepšie, dokonca to vyzeralo na krásne popoludnie a podvečer. Vyvrcholením vychádzky bola návšteva Diablovej rokliny, ktorá je hneď pod touto vyhliadkou na jazero Helvetii, na brehu ktorého stojí zrub s ohniskom. Roklina je úzka, strmá a vypĺňa ju malý vodopád, ktorý sa vlieva do jazera. Steny sú pokryté machom, nejakými ovísajúcimi papraďami a dokonca sa darí aj osamelým stromom.

Okrem jazera Haukka a Helvetii sú v parku aj ďalšie veľké jazerá, ktoré tvoria časť celej reťaze jazier a vodných tokov, ktoré kopírujú tektonický zlom v dĺžke niekoľkých kilometrov a predovšetkým ponúkajú mnohé miesta na príjemný oddych a fotku na pamiatku.

Poobedňajší vývoj počasia nás presvedčil, že zostať v parku ešte jednu noc bude zrejme to najrozumnejšie, čo môžeme urobiť. Mohli sme leňošiť, kúpať sa v jazere, baliť veci na cestu domov, lebo posledné dve noci sme strávili v autobuse, a tešiť sa na Tallin a skanzen v litovskom Rumšiškese. Piesočná pláž, na ktorej okrem nás nebolo nikoho, nám poskytla príjemné miesto na oddych a voda v jazere bola úplne fantastická. Mohli sme tam ležať alebo sedieť a pri zvukoch gitary rozoberať dojmy z Fínska.

Dalo sa skúmať aj okolie táboriska, prejsť sa po brehu jazera, ktorý sa pri zapadajúcom slnku sfarboval do mäkkej červenkastej farby. Prípadne objavovať fotogenické zákutia a zátišia a nakoniec si sadnúť a čakať na najvhodnejšiu chvíľu, kedy zvečniť náš posledný fínsky západ slnka.

A potom si po večeri sadnúť k ohňu, dopriať si opekanú klobásku s pivkom, prípadne si zaspievať. No a hlavne skonštatovať, že putovanie po Fínsku stálo za to, aj keď občas bolo namáhavejšie, občas nám dážď trochu liezol na nervy, no aj napriek nemu sme si vychutnali krajinu, obdivovali jej krásu a najmä čistotu, aká by sa mohla konečne ujať aj u nás.

Celkom na záver pridávam mapky Fínska, na ktorých je vyznačená celá naša trasa a národné parky, ktoré sme navštívili.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Kto prekonal covid, testovaniu sa vyhne. Nemusí to byť zadarmo

Vzor potvrdenia zverejnil Úrad verejného zdravotníctva.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Ako Sulík s Remišovou zle zapli gombík

Didaktická príručka pre budúcich členov koalícií.


Už ste čítali?