Z Mont St. Michel k Champ Dolent

Autor: Marián Pochylý | 2.10.2007 o 8:29 | Karma článku: 9,31 | Prečítané:  3645x

V roku 709 sa Aubertovi, biskupovi z Avranches, zjavil sv. Michal a prikázal mu postaviť na skalnatom výbežku kostol. Aubert jeho výzvu ignoroval dovtedy, kým mu sv. Michal prstom nevypálil do lebky dieru. Takto legenda opisuje vznik jedného z najnavštevovanejších miest vo Francúzsku, Mont St. Michel. 

Ešte vždy nie sme v Bretónsku, hoci Mont St. Michel leží od neho čo by kameňom dohodil. Veď sami Bretónci tvrdia - aj keď viac-menej žartom - že "Zázrak" leží v Normandii len preto, lebo rieka Couesnon, tvoriaca hranicu medzi Bretónskom a Normandiou, zmenila časom tok. Bez ohľadu na to, kde Mont. St. Michel leží, je to fascinujúce miesto, ktoré sa oplatí vidieť kedykoľvek. Teraz už doslova, nielen obrazne, lebo novinkou sú večerné prehliadky opátstva. Keďže sme táborili neďaleko neho, využili sme túto možnosť.

Pohľad na opátstvo je pekný vždy, aj v podvečernom súmraku. Parkovisko síce ešte bolo prístupné, no nie na dlho, lebo už sa zdvíhal príliv, ktorý ho o dve hodiny celkom zaplavil. Ako sa po príchode do dedinky učupenej pod opátstvom ukázalo, večerná návšteva má jednu veľkú výhodu: tlačenica v jej úzkych uličkách je oveľa menšia než cez deň. Vlastne je to len jedna ulica, skadiaľ vedú krátke odbočky k reštauráciám a hotelom, v ktorej sa za rok premelú 3 milióny návštevníkov, takže predstavuje po Eiffelovej veži a Versailles tretie najnavštevovanejšie miesto vo Francúzsku. Možno je to aj pozostatok zo stredoveku, kedy Mont bolo po Ríme a Santiagu de Compostela tretie najvýznamnejšie pútnické miesto. Pre turistov je tu na malej ploche prichystané všetko, čo "nevyhnutne" potrebujú k šťastnému životu - ubytovanie, jedlá, nápoje, pohľadnice, suveníry a iné zbytočnosti. Ale aj keď týmto všetkým pohrdnete, zážitok na celý život si určite odnesiete.

Večerná návšteva Mont. St. Michel má svoje plusy aj mínusy. Plusom je čarovná atmosféra. Siene opátstva sú tlmene osvetlené, v niektorých hrajú mladí hudobníci a občas sa môžete potešiť zaujímavými efektmi. Napríklad vás v chodbe nasníma kamera, ktorá vysiela oneskorený obraz premietaný na strop. Takže keď vojdete z chodby do siene a zdvihnete hlavu, o chvíľu sa uvidíte, ako kráčate chodbou.

Niektoré zaujímavé časti opátstva sú osvetlené viac, niektoré zostávajú v tajomnom magickom prítmí. V tom je však aj spomínané mínus - večer toho veľa neuvidíte a keď sa chcete pokochať pohľadom na detaily, nezostane vám nič iné, len prísť ešte raz, cez deň. Ale niektorým miestam večerné prítmie na pôvabe neuberá. Krížová chodba opátstva je krásna aj v šere, rovnako pohľad na vežu kostola, zakončenú sochou sv. Michala, ktorá je vo výške 170 metrov nad morom.

Večerný pohľad na Mont St. Michel je v každom prípade mimoriadne pôsobivý.

Keď sme išli tento "ôsmy div sveta" navštíviť na druhý deň ráno, zistili sme, že zmizol. Nebolo ho. No nestratil sa naveky, len do chvíle, kým sa zdvihla hmla, ktorá ho zahaľovala. Dedinka pod opátstvom, v ktorej  momentálne žije asi 40 stálych obyvateľov, pomaly ožívala. Návštevníkov tam bolo ešte málo, takže jej prehliadka bola celkom príjemná. V kostolíku i na malom cintoríne nebolo ani nohy, takže nebol problém preniesť sa aspoň v duchu do iných čias.

Hmla sa už celkom zdvihla, obloha bola krásne belasá a na jej pozadí sa pekne vynímali stavby nad hlavami. Zdola je jasne vidieť, ako dávni stavitelia využívali prírodný terén, ktorý im skalnatý výbežok poskytoval a podarilo sa im vytvoriť dokonalú symbiózu prírody a ľudského výtvoru, v ktorej zostalo miesto aj na záhradky s lavičkami, poskytujúcimi priestor na oddych a rozjímanie.

Táto pamiatka, od roku 1979 zapísaná v kultúrnom dedičstve UNESCO, je zaujímavá aj svojím prílivom, ktorý patrí medzi najvyššie a najrýchlejšie na svete, lebo voda sa miestami pohybuje rýchlosťou jeden meter za sekundu. Veľmi pekne sa na príliv pozerá z hradieb, ktoré stoja takmer priamo nad vodou - a je to fascinujúci pohľad. Niet však divu, že rýchly príliv každý rok zaskočí mnohých ľudí, ktorí sa neopatrne vyberú na prechádzku po odkrytom piesku. Ten je síce pevný, no len čo ho zaleje voda, zmení sa na pohyblivý piesok, do ktorého sa ľahko a najmä hlboko zaboríte, takže uniknúť rýchlo stúpajúcej vode je takmer nemožné.

Hradby boli postavené koncom 14. a začiatkom 15. storočia, keď sa Angličania pokúšali dobyť Mont, a to najmä v storočnej vojne. Posilňuje ich sedem veží, začínajú sa pri hlavnej bráne a končia pri schodoch do opátstva.

Tak ešte posledný pohľad na majestátne opátstvo, možno spojený s povzdychnutím, ale aj s nádejou, že tu nie ste naposledy... a ide sa ďalej.

Ako už prezrádza sám názov mestečka Dol-de-Bretagne, už sme v Bretónsku. Mestečko je síce malé, žije v ňom necelých 5 000 obyvateľov, no patrí medzi najstaršie sídla v Bretónsku. Založili ho zrejme Kelti a v 6. storočí sa stalo jedným z prvých biskupstiev v dnešnom Bretónsku.

Klenotom mesta je Katedrála sv. Samsona, postavená hlavne v 12 - 13. storočí, ktorá stojí na okraji mestečka neďaleko bažín. Pod vonkajší vzhľad katedrály sa podpísali aj nasledujúce storočia, no jej interiér je pozoruhodne štýlovo čistý a vyniká v ňom predovšetkým krásna vitráž z 13. storočia v chóre.

Od katedrály to nie je ďaleko na hlavnú ulicu (Grand Rue), ktorá oblúkom obopína jadro mestečka a je plná krásnych historických budov, z ktorých značnú časť tvoria hrazdené domy. Keď máte šťastie a v Dol je práve trh, tak získate pomerne živú predstavu, ako to v mestečku mohlo vyzerať v stredoveku, keď remeselníci vyložili svoj tovar a ponúkali ho okoloidúcim. Dnešný sortiment sa od toho stredovekého samozrejme značne líši, no atmosféra mohla byť približne rovnaká. Najstaršie domy pochádzajú z 12. storočia a na niektorých nájdete stopy z čias, keď Dol bol vystavený nájazdom Vikingov, lebo na niektorých domoch sú vidieť narážky na nordické legendy.

Trhovému ošiaľu neunikne ani námestíčko s pekným parčíkom a radnicou, pred ktorou stojí pamätník na vojnové časy. Na prehliadku Dol-de-Bretagne nepotrebujete veľa času, no mestečko má čo ponúknuť a jeho návšteva rozhodne stojí za to.

Neďaleko Dol-de-Bretagne sa nachádza v Champ Dolent najvýznamnejší menhir v okolí. Legenda vraví, že diabol sa jedného dňa nahneval, keď videl, že sv. Samson stavia v Dol katedrálu, a hodil do nej balvan. Zle však zamieril, takže odrazil len jednu vežu a zaboril sa o niekoľko kilometrov ďalej do zeme.

Podľa inej legendy dvaja bratia a ich armády spolu bojovali a krv padlých vytvorila rieku, ktorá spustila neďaleké mlynské koleso. Nebeská ruka oddelila bojujúcich, spadla skala, zaborila sa do zeme a každé storočie klesne o jeden palec. Keď sa skala úplne stratí, nastane koniec sveta. 

Menhiry - v preklade z bretónčiny to znamená dlhý kameň - sú voľne stojace kamene, pochádzajúce z predhistorických čias. Niektoré stoja osamele, iné sú usporiadané do radov, prípadne do kruhov (vtedy sa označujú termínom kromlech). Tento menhir je vysoký asi 9,5 metra a váži približne 50 ton. Očividne bol opracovaný, lebo má takmer štvorcovú základňu, no k vrcholu, ktorý je zaoblený, sa postupne zužuje a nadobúda okrúhly pôdorys.

Ako o každom predhistorickom menhire aj o tomto sa hovorí, že vyžaruje pozitívnu energiu, takže mnohí návštevníci ho objímajú a nasávajú energiu. Neviem, či je to naozaj pozitívna energia, no určite viem, že z menhiru sálalo príjemné teplo.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Ako Sulík s Remišovou zle zapli gombík

Didaktická príručka pre budúcich členov koalícií.


Už ste čítali?