Pobrežie ružovej žuly a farské dvory

Autor: Marián Pochylý | 8.10.2007 o 8:24 | Karma článku: 8,02 | Prečítané:  3419x

Pobrežie ružovej žuly patrí medzi najnavštevovanejšie lokality v Bretónsku a ten, kto tam zavíta, určite pochopí, prečo je to tak. Ako prezrádza názov, skalnaté pobrežie tvorí predovšetkým ružovo až červenkasto sfarbená žula, ktorá v kombinácii s modrým morom a bielymi hrebeňmi vĺn vytvára pekný farebný kontrast.

Naším východiskovým bodom na prechádzke po pobreží, kde sme znova využili starú colnícku cestičku, bol Ploumanac´h, malý prístav, okrem peknej polohy ničím výnimočný, hádam len svojím majákom. Majákov však nájdete vo svete habadej, no pobrežia s ružovou žulou sú na svete len tri. Okrem Bretónska ešte na Korzike a v Číne. Už prvé kroky pozdĺž pobrežia sľubujú nevšedný zážitok, lebo skaly a skalné formácie nie sú zaujímavé len svojou farbou, ale aj často bizarným tvarom. Keď popustíte uzdu svojej fantázii, určite v mysli uvidíte rôzne zvieratá, hlavy alebo postavy. Pobrežie je vymodelované do plytších či hlbších zálivov, v ktorých sa more len tak lenivo prevaľuje alebo takmer nehybná morská hladina pripomína vidiecky rybník.

Niekedy však more dáva najavo svoju silu a divo búši do skál, vystrekujúc spŕšku bielej vody, čo sa zdvíha do výšky ako varovný prst, ktorým more hrozí, aby sme ho nepodceňovali. Na týchto miestach je pobrežie zrejme najkrajšie, lebo je zároveň aj najprirodzenejšie. Ľudská ruka do neho nezasahuje a pobrežie je kusom nefalšovanej prírody.

Pobrežie ružovej žuly je však aj obľúbeným turistickým miestom a snaha vyťažiť z neho čo najviac je miestami viac než výrazne cítiť. Čím sme boli bližšie k mestečku Trégastel, tým väčšmi bolo pobrežie zastavané, tým viac pribúdalo ľudí a pobrežie, spočiatku divé a nespútané, sa menilo na turistické centrum. Cestička viedla nad plážami, prípadne priamo cez ne... už to nebolo ono. Síce aj tam sa dali nájsť pekné a zaujímavé zákutia, aj typické bretónske domy s dvoma komínmi po oboch koncoch domu a pekne upravenou záhradou majú svoje čaro, ale civilizácia nadobro poznačila tento pás pobrežia. Nedá sa povedať, že by som bol z Pobrežia ružovej žuly sklamaný, no Smaragdové pobrežie sa mi páčilo viac.

Naša ďalšia cesta viedla, obrazne povedané, do ďalekého staroveku a preniesli sme sa o šesť tisícročí dozadu. Neolitické pohrebisko na polostrove Bernanez, ako ukázali karbónové testy, bolo postavené približne v roku 4350 pred naším letopočtom, takže patrí medzi najstaršie zachované stavby. Pohrebisko sa nachádza neďaleko dedinky Plouézoc´h a hoci sa o jeho existencii vedelo dosť dlho, jeho vnútorná megalitická štruktúra sa objavila až v roku 1955. Pohrebisko je dlhé 72 metrov, 9 metrov vysoké a jeho šírka dosahuje 20 - 25 metrov. Je zaujímavé, že vlastne ide o dve vedľa seba uložené stavby a svojím tvarom vzdialene pripomínajú mezopotámsky zikkurat.

Vnútri nájdete 11 komorových hroboch, ktoré sa skladajú z komory a do nej vedúcej chodby. Vstup do chodieb je zakázaný, no keď je miestna sprievodkyňa na druhej strane, dá sa do chodby aspoň hlava strčiť a pozrieť sa zblízka, ako dômyselne naši predkovia stavali. Celé komorové hroby sú dlhé od 7 do 12 metrov a v jednom prípade sa ešte zachovala aj akási vstupná predsieň.

Pre niekoho to môže byť len nezaujímavá hromada kamenia, ale mňa takéto stavby doslova fascinujú. Nielen svojím vekom, ale aj odhodlaním vtedajších ľudí pustiť sa do takejto náročnej stavby, ktorá si určite vyžadovala dôkladnú organizáciu práce. O vynaloženej námahe svedčí aj fakt, že máte pred sebou 6 500 - 7 000 kubických metrov kameňa o celkovej hmotnosti až 14 000 ton.

Po návšteve pohrebiska sme si išli pozrieť ďalšiu bretónsku zaujímavosť, tzv. farské dvory. Sú to uzatvorené architektonické komplexy okolo kostolov, v ktorých sa okrem cintorína väčšinou nachádza triumfálna brána, kostnica a kalvária, pričom zväčša boli postavené v období renesancie a v 17. storočí. Triumfálna brána slúži ako vchod na cintorín a v kostnici sú uložené kosti z hrobov, lebo miestne cintoríny bývali niekedy veľmi malé. Pôvodne to boli malé stavby, no časom sa rozrástli do dominantných stavieb, ktoré sa používali aj ako pohrebné kaplnky. Kalvárie sa točili okolo života Ježiša Krista a často vynikali bohatou sochárskou výzdobou. My sme navštívili dvory v mestečkách Saint-Thégonnec a Guimiliau a večer som si ešte odskočil z kempu do neďalekého Sizunu.

Farský dvor v Saint-Thégonnecu vyniká predovšetkým mohutným Kostolom Panny Márie, ktorého severnú časť vážne poškodil požiar v roku 1998, no po sedemročnej rekonštrukcii je znova v pôvodnom stave. Stavby v dvore pochádzajú zo 16. a 17. storočia.

Farský dvor v Guimiliau je zaujímavý predovšetkým svojou kalváriou, na ktorej je vyše 200 sôch a stvárňuje rôzne výjavy z Kristovho života, takže tvorila skutočnú kamennú Bibliu.

 

Kópia tejto vstupnej brány do farského dvora v Sizune, postavenej v rokoch 1585 - 1588, bola v roku 1989 vystavená v Paríži  pri príležitosti osláv dvojstoročnice francúzskej revolúcie. Zvonica Kostola sv. Suliaua dosahuje výšku 56 metrov.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Kto prekonal covid, testovaniu sa vyhne. Nemusí to byť zadarmo

Vzor potvrdenia zverejnil Úrad verejného zdravotníctva.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Ako Sulík s Remišovou zle zapli gombík

Didaktická príručka pre budúcich členov koalícií.


Už ste čítali?