Na polostrove Crozon

Autor: Marián Pochylý | 9.10.2007 o 8:23 | Karma článku: 8,26 | Prečítané:  3169x

Západné pobrežie Bretónska, otvorené k Atlantickému oceánu, oplýva nielen prírodnými krásami, ale aj historickými udalosťami. Atlantický val na polostrove Crozon je svedectvom nie až tak dávnej vojnovej kataklizmy.

Polostrov Crozon sa nachádza pod mestom Brest, takže tvorí akúsi prírodnú ochranu jeho prístavu, ktorý patril i patrí medzi najvýznamnejšie francúzske vojenské prístavy. V čase druhej svetovej vojny tu Nemci postavili časť obranného Atlantického valu, aby mali kontrolu nad vstupom do zálivu medzi Brestom a Crozonom.

Netuším síce, či nemeckí vojaci mali čas obdivovať prírodné krásy polostrova, no v každom prípade sa nachádzali na krásnom kúsku Bretónska. Pozdĺž pobrežia vedie cestička, z ktorej sa ponúkajú nádherné výhľady na oceán i okolité útesy a bralá. Modrý oceán súperí o pozornosť s bordovým vresom, kručinkou a do toho sa mieša krik čajok.

Našu prechádzku sme začali v mestečku Camaret-sur-Mer a skončili sme ju na myse Penhir na druhej strane polostrova. Pekné počasie opäť sľubovalo nezabudnuteľné zážitky, takže nič nebránilo vychutnať si krásy krajiny. Už takmer od prvých krokov sme sa stretávali nielen s úžasnými výhľadmi, ale aj so svedectvom besnenia vojny. Krajina bola totiž posiata menšími alebo väčšími krátermi, ktoré zostali po výbuchoch granátov. Už boli síce zarastené, ale ešte vždy sa dali dobre rozpoznať. Pevnina miestami prudko padala do mora, no niekde sa do neho pozvoľna zvažovala. More zdobili osamelé skaliská, v ktorých sa niekedy pôsobením vody vytvorili zaujímavé brány.

Skaly, bralá a útesy neboli však to jediné, čo sa dalo na pobreží nájsť. Občas ho hyzdili zvyšky mohutných bunkrov, v ktorých boli kedysi guľometné hniezda. Dalo sa do nich vojsť, no okrem holých stien tam nič nebolo. Len akýsi nemý dôkaz ľudskej hlúposti a nepoučiteľnosti.

Na toto betónové memento sa však rýchlo zabúdalo na niektorej z početných pláží s jemným pieskom a studenou vodou. Dobre padlo vyzuť sa, aspoň chvíľu sa brodiť vodou a nechať si omývať nohy vlnkami. K tomu som sa však dostal až potom, keď som obutý fotil tento útes. More bolo síce pár metrov odo mňa, ale len dovtedy, kým som si ho všímal. Len čo som venoval pozornosť fotoaparátu a útesu, prihrnulo sa rýchlosťou blesku a schuti mi zlomyseľne zalialo nohy vyše členkov.

Rady menhirov Lagatjar, ktoré sa nachádzajú neďaleko Camaret-sur-Mer, boli príjemným spestrením prechádzky po pobreží. Stojí ich tam 65, sú usporiadané do troch radov a odborníci sa domnievajú, že mohli slúžiť ako nejaké jednoduché observatórium. Sú voľne prístupné, nie sú ničím ohradené, takže tvoria celkom prirodzenú súčasť krajiny.

Neďaleko mysu Penhir sa nachádza malé vojenské múzeum, pred ktorým je vystavených niekoľko kusov ťažkej vojenskej techniky a zopár kotiev. Priznám sa, že som nemal veľkú chuť oboznamovať sa s tým, čo ľudia povymýšľali, aby sa navzájom zabíjali, a tak som sa radšej venoval krásam pobrežia.

Už zopár metrov od múzea sa pobrežie členilo do úzkych a dlhých zálivov, na konci s takmer kolmými skalnými stenami a plážičkami, ktoré rytmicky zalievalo more. Niektoré útesy dosahujú výšku až 70 metrov a poskytujú pokojné hniezdiská čajkám a iným vtákom.

Na Penhire stojí pamätník padlým Bretóncom, takzvaný Penhirský kríž. Dala ho postaviť organizácia France libre, ktorú v roku 1940 založil generál de Gaulle, takže aj preto má tvar dvojramenného kríža, ktorý zdobí aj vlajku organizácie.

Z mysu Penhir sa otvára krásny pohľad na Atlantický oceán, v ktorom je roztrúsených šesť mohutných skalísk zvaných Hrsť hrachu (Tas de pois). Je to dosť čudný názov, ale pohľad na ne je nezabudnuteľný.

Z polostrova Crozon nie je ďaleko do pozoruhodného mestečka Locronan, ktoré je svojím spôsobom v Bretónsku jedinečné. Svoj názov odvodzuje od keltského misionára zo 6. storočia, Sv. Ronana, ktorému je zasvätený aj kostol na námestí s vyobrazeniami scén z jeho života a kde sa aj uchovávajú jeho pozostatky. Momentálne žije v Locronane asi 800 obyvateľov, ktorí sa venujú najmä turizmu a jeho rozvoju. Locronan totiž vsadil na toto odvetvie a darí sa mu. Mestečko sa zakonzervovalo a odmieta nechať sa ovplyvniť modernou dobou. V jeho historickom jadre napríklad nenájdete stĺpy s káblami, na strechách neuvidíte jedinú anténu, o satelitných tanieroch ani nehovorím. Niet teda divu, že sa Locronan stal vyhľadávanou lokalitou, kde sa natáčajú historické filmy alebo aspoň niektoré scény z nich - napríklad Roman Polanski tam natáčal Tess.

Locronan je maličké mestečko, možno by bolo lepšie označiť ho za väčšiu dedinu, takže prejsť ho celý je otázka krátkeho času. Najrušnejšie je samozrejme námestie, kde je aj najväčšia koncentrácia obchodíkov so suvenírmi a kaviarní, no nechýbajú ani rôzne atrakcie pre turistov, napríklad vozíky, na ktorých sa môžete povoziť po mestečku. Na rozdiel od iných miest, ktoré sme dovtedy navštívili, prevažujú kamenné domy spestrené zeleňou a kvetinovou výzdobou, no nechýba ani jemný lišajník. Kúsok od námestia nájdete Kaplnku Panny Márie s modernou vitrážou a drevenou sochou depresívne vyzerajúceho Ježiša Krista. Locronan má v každom prípade svoju atmosféru a rozhodne sa oplatí zastaviť sa v ňom, poprechádzať sa po nemnohých uličkách a vychutnať si pohľad na pekné zákutia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Ako Sulík s Remišovou zle zapli gombík

Didaktická príručka pre budúcich členov koalícií.


Už ste čítali?