Keď Quimper ani Lorient nie sú ako mestá veľmi zaujímavé, tak Vannes tvorí presný opak. Pokiaľ by som mal toto mesto prirovnať k niečo, čo sme v Bretónsku videli, tak by mu úspešne mohol konkurovať len Dinan. Obe mestá majú krásne zachované stredoveké jadro plné nádherných hrazdených domov a prechádzať sa po ich uliciach je ako zavítať do čias pred niekoľkými storočiami. Samozrejme treba si odmyslieť moderné obchody na prízemiach, no ani tie nedokázali výrazne potlačiť duch Vannes.
Do centra mesta sa môžete dostať cez jednu z troch brán v hradbách a len čo ich prejdete, ocitnete sa v spleti uličiek ústiacich na neveľké námestia. Pozoruhodné sú pestrofarebné hrady na domoch, lebo kým v mnohých mestách nájdete väčšinou len tmavohnedé hrady, vo Vannes sú zastúpené všemožné farby, od žltej po čiernu. Dotvára to kolorit mesta a prepožičiava mu to istú hravosť, ktorá sa vôbec nezlučuje s predstavou pochmúrneho stredoveku.
Vannes bolo založené niekedy na začiatku nášho letopočtu, no už predtým obývali územie súčasného mesta armorické kmene Venetov, ktoré sa pokúsil podrobiť Caesar. Okrem toho sa preslávili aj tým, že poslúžili ako predloha komiksovej sérii o Asterixovi. Postupom času sa z Vannes stáva významné mesto, v 9. storočí sa dokonca stalo hlavným mestom Bretónska. Rozmach mesta sa odráža v mnohých stavbách, predovšetkým na Katedrále sv. Petra a sv. Paterna. Je gotická, no stojí na mieste bývalej románskej katedrály z roku 1020 a niektoré stavebné prvky na fasáde sú neogotické. Táto katedrála sa nepriamo spomína aj v Troch mušketieroch, keď Aramis vystupuje ako biskup z Vannes, čiže musel slúžiť v tejto katedrále.
Keď sa budete niekedy prechádzať po uliciach tohto pekného mesta, určite natrafíte na nárožný dom z 15. storočia, na ktorom je skulptúra dvoch ľudí, pod ktorou je nápis Vannes et sa femme (Vannes a jeho žena). Jej význam a zmysel sa rokmi stratil a dnes už nikto netuší, čo vlastne znamená. V každom prípade je to zaujímavý detail, ktorý stojí za pozornosť.
Jednou z najkrajších častí mesta je promenáda popri hradbách, pod ktorými sú krásne záhrady v typickom francúzskom štýle. Na ich vzdialenom konci sa nachádzajú zrekonštruované práčovne zo začiatku 19. storočia, kam chodievali ženy právať bielizeň, a jedna zo vstupných brán do mesta. Prvý náznak hradieb sa datuje do 3. storočia, no súčasné hradby pochádzajú zo 16. storočia.
Neďaleko mohutnej budovy prefektúry z roku 1865 sa nachádza jedna z najkrajších ulíc vo Vannes, Rue de la Fontaine, kde sa nachádza priam výstava pozoruhodných hrazdených domov, jeden krajší ako druhý. Sú využívané na mnohé účely, čo sa nanešťastie odráža aj na moderných nápisoch, no na ich kráse im to neuberá. Takmer každý dom vás upúta svojimi detailmi alebo architektonickým riešením a pred každým sa oplatí postáť.
No Vannes nie sú len stredoveké pamiatky. Za pozornosť stojí aj radnica (1886), početné kostoly a iné novšie stavby zapísané do zoznamu historických pamiatok mesta, ktorých je vo Vannes požehnane.
Z Vannes sme sa presunuli do neolitu, kde sme strávili zvyšok dňa. Ako prvé sme sa zastavili v Locmariaqueri, kde sa nachádza jedna z najpôsobivejších neolitických pamiatok, Veľký menhir, ktorý sa vraj zrútil počas zemetrasenia a rozlomil na štyri kusy. Pôvodne bol dlhý vyše 20 metrov a vážil takmer 280 ton. Keď bol vztýčený, tak dosahoval výšku 18,5 metrov nad zemou. Výskum však naznačil, že tento menhir nebol jediný v tejto lokalite, ale okrem neho tam bolo ďalších 18 menhirov, ktoré tvorili rad dlhý 55 metrov. Ich vznik sa datuje do obdobia 4500 pred Kr. Kusy týchto menhirov sa použili ku konštrukcii pohrebných stavieb na rovnakom mieste.
Okrem Veľkého menhiru sa v Locmariaqueri nachádza aj uzatvorená komorová hrobka Er Grah, do roku 1991 takmer neznáma, a pozornosť upúta aj dolmen Table des Marchand, ktorý je zaujímavý ornamentmi a symbolmi vytesanými do kamennej dosky a vyjadrujúcimi duchovné vyžarovanie a božstvo. Aj strop komory je vyzdobený rytinami.
Našou ďalšou zastávkou bol Carnac, vari najznámejšia megalitická pamiatka na svete. Tamojšie kamenné rady boli postavené v mladšej dobe kamennej (5000 - 2000 pred Kr.) a stojí v nich vyše 4 000 menhirov. Nie je to však len jedna skupina voľne stojacich kameňov, je ich tam viacero - Le Ménec, Toul-Chignan, Kermario, Le Manio a Kerlescan - no nadväzujú na seba v západo-východnom smere a dosahujú dĺžku vyše štyroch kilometrov.
Skupinu Le Ménec a Toul-Chignan tvorí dnes 1050 kameňov a sú usporiadané do radu dlhého 950 metrov. Dedinka Ménec bola postavená pri oválnej ohrade zo 71 kameňov, ktoré sa takmer dotýkajú.
O menhiroch sa vraví, že vyžarujú pozitívnu energiu, a tak keď je možnosť, návštevníci takýchto lokalít sa radi pritlačia ku kameňom, prípadne ich objímu, a čerpajú z nich energiu. V Carnacu túto schopnosť menhirov využívajú hlavne ovce, lebo menhiry sú za plotom, takže návštevníci k nim na rozdiel od oviec nemajú prístup.
Skupina Kermario patrí zrejme k najnavštevovanejším v oblasti Carnacu, a to najmä kvôli výnimočným rozmerom monolitov. V skupine Le Manio obchádzajú rady menhirov pohrebnú mohylu, ktorá má na vrchole kameň vysoký 3,5 metra. Predmety, ktoré sa v mohyle našli počas jej prieskumu, sú vystavené v múzeu prehistórie v Carnacu.
Najlepšie zachovanou skupinou menhirov je Kerlescan, ktorá pokrýva 3,5 hektára a tvorí ju 13 radov kameňov. Na západe prilieha k zvyškom štvorhranného útvaru susediaceho s s dlhou a nízkou pohrebnou mohylou. Pôvodne zrejme tvorili tieto skupiny jeden celok a medzery medzi nimi vznikli preto, lebo kamene sa využívali ako stavebný materiál.
Carnac je rozhodne zaujímavá lokalita, aj keď niekomu sa môže zdať nudná, veď sú to len kamene postavené do radov. Spája sa však s nimi veľa otázok, na ktoré možno nikto nikdy neodpovie. V neposlednom rade treba obdivovať ľudí z dávnych čias, ktorí vynaložili nemalú námahu na stavbu niečoho, čo možno ani nemalo nijaký praktický význam. Predstavujú rady menhirov v Carnacu kalendár, astronomickú pomôcku, mali náboženský účel? Alebo možno aj z každého niečo? Teórií je veľa a aj tieto nezodpovedané otázky prispievajú k mystickému nádychu Carnacu.
Ako poslednú megalitickú lokalitu sme navštívili skupinu menhirov pri kúpeľnom mestečku Erdeven. V porovnaní s Carnacom ide o zanedbateľnú skupinu, no dotvorili sme si aspoň predstavu o bretónskom dávnoveku. Nájdete tam aj niekoľko dolmenov, no sú roztrúsené po okolí, takže návštevníci najskôr zavítajú do radov menhirov zvaných Kerzerho, ktoré stoja tesne pri okraji mestečka. Sú voľne prístupné, takže sa dá medzi nimi chodiť, obdivovať ich rozmery a samozrejme skúsiť z nich načerpať pozitívnu energiu. Napríklad na ďalšie putovanie po Bretónsku.
