Rozlúčka s Bretónskom

Autor: Marián Pochylý | 12.10.2007 o 8:25 | Karma článku: 10,96 | Prečítané:  5727x

Prechádzka po Divokom pobreží, návšteva skanzenu Poul-Fetan a napokon vychádzka do mystického lesa Brocéliande - tadiaľ nás viedli naše posledné kroky po Bretónsku.

Itinerár cesty nám sľuboval "malú vychádzku po vetrom bičovanom a bezútešnom Divokom pobreží", no už od skorého rána bolo viac-menej zrejmé, že pri takom počasí asi o bezútešnosti nebude môcť byť reč. Ukázalo sa, že predtucha nás nesklamala. Vietor síce miestami zafičal, no ani zďaleka neukázal svoju silu, ktorou je polostrov Quiberon, kde sa Divoké pobrežie nachádza, známy, takže je rajom surfistov. A bezútešné pobrežie určite nebolo, práve naopak. Pôsobilo neobyčajne milo a prívetivo.

More bolo až priveľmi pokojné, takže nejeden z nás zatúžil aspoň na chvíľku zažiť búrlivé počasie, aby sme si mohli urobiť predstavu, čomu Divoké pobrežie vďačí za svoj názov. Zázrak sa však nekonal, a tak sme sa museli uspokojiť s krásnym slnečným počasím a tmavomodrým morom, ktoré ako-tak spenili skaliská pri brehu, na ktorých sedelo zopár rybárov bez strachu, že ich vlny spláchnu do vody.

 

Na niektorých miestach si príboj prerazil cestu hlbšie do brehu a vytvoril úzke zátoky lemované strmými skalnými útesmi, kde more len pokojne šumelo a lenivo zaplavovalo malé pieskové plážičky. Neboli zriedkavé ani jazierka s priezračnou vodou, ktoré vznikli počas odlivu. Pre geológa by bola prechádzka okolo brál určite veľmi zaujímavá a istotne by z nich dokázal všeličo vyčítať.

Na juh obrátené pláže sa priam ponúkali na oddych, no keďže kúpanie v mori sa tam kvôli silným spodným prúdom neodporúča ani za takého nádherného počasia, ľudí tam nebolo veľa. A tí, čo tam aj boli, len posedávali alebo ležali na piesku a chytali bronz.

Napriek tomu, že more bolo väčšinou tmavomodré, na niektorých miestach zmenilo farbu na takmer smaragdovú. Netuším, čo to spôsobilo, lebo podložie je rovnaké a farba sa nemenila ani pod iným uhlom pohľadu. V každom prípade to bol pekné a pôsobivé.

Deštruktívna sila vetra a vody sa prejavila aj na niekoľkých zaujímavých útvaroch, napríklad vytvorením takejto skalnej brány, ktorá vyzerá, ako keby ju niekto pristaval k útesu.

A už sme na konci vychádzky po Divokom pobreží, takže posledný pohľad na rozlúčku. Miesto, skadiaľ sme vyšli, je kdesi za obzorom, a cestička sa kľukatí väčšinou na okraji zrázov a útesov. Ešte posledný nádych slaného morského vzduchu, lúčime sa s krásnym bretónskym pobrežím a mierime do vnútrozemia.

Dedinka Poul-Fetan, ktorá pochádza zo 16. storočia, sa zmenila na skanzen bretónskej vidieckej kultúry. Domy boli opravené, zreštaurované a sprístupnené návštevníkom, ktorí majú záujem oboznámiť sa so životom bretónskych vidiečanov. Až do roku 1970 tam žilo asi päť rodín, no dedinku potom kúpila miestna komunita a v rokoch 1979 - 1994 tam prebiehal rozsiahly reštaurátorský program. Nie je to teda klasický skanzen, v ktorom sú zozbierané rozmanité stavby z rôznych častí krajiny, ale skutočná dedina.

Domy však žijú svojím životom, lebo to nie sú len múzeá s exponátmi, ale môžete sa v nich prizerať, ako sa pečie chlieb, ako sa robí keramika (to vám ukáže hrnčiar z Čiech), prípadne si aj sami môžete vyskúšať, ako sa robí maslo. Uvidíte poľnohospodárske stroje a náradie, prezriete si pojazdnú pálenicu, kozičke dáte otiepku slamy a hlavne poobdivujete miestnu architektúru, kamenné domy so slamenými strechami.

 

Jedna chalúpka bola upravená ako múzeum a jeho expozícia sa venovala najmä bretónskym ľudovým odevom, usporiadaným chronologicky, takže návštevník si môže urobiť predstavu, ako sa oblečenie vyvíjalo. Látky však treba najprv utkať a tomu je venovaná ďalšia expozícia s kolovrátkami, rôznami spôsobmi úpravy vlny a podobne. Niet však nad názorný príklad a ten poskytla pani pred domov, kde predvádzala prácu na kolovrátku.

Skanzen Poul-Fetan nie je veľký, no dokáže poskytnúť predstavu o vidieckom živote v Bretónsku. V porovnaní s litovským skanzenom v Rumšiškese, ktorý som videl mesiac predtým, bol síce slabší, no jeho návšteva sa v každom prípade vyplatila.

Ako posledná lokalita v Bretónsku nás čakal mystikou opradený les Brocéliande, ktorý leží zhruba v polovici spojnice miest Vannes a Rennes. Keď sa budete blížiť k lesu, v okolitých dedinkách určite nezostanete na pochybách, že idete správnym smerom, lebo sa vám to bude na každom kroku pripomínať, napríklad aj nástennou mapou.

Les Brocéliande mal v stredovekej imaginácii povesť magického a mysteriózneho miesta, lebo je dejiskom mnohých dobrodružstiev z cyklu o legendárnom kráľovi Artušovi a jeho rytieroch usadených okolo okrúhleho stola. Nájdete tam aj Merlinov hrob, Údolie bez návratu, jazero, kde uvidíte svoju budúcnosť a možno sa vám predsaví aj Jazerná panna alebo víla Morgana. Pravdu povediac, les sa ničím nelíši od bežného lesa, aký nájdete kdekoľvek za humnom. Ale legenda je legenda a keď sa z nej dá niečo vyťažiť, tak prečo nie?

V tomto duchu k lesu pristupujú aj tí, čo majú za úlohu udržiavať artušovské legendy, a tak sa návštevník, ktorý zatúži po nádychu mystiky, môže pokochať pozláteným stromom, ktorý sa síce medzi spálenými zvyškami stromov vyníma trochu čudne, ale svoj účel to splní. Funguje to, takže takýto pozlátený strom by sme mohli mať aj u nás, napríklad na okraji Slovenského raja. Možno by prežil do rána.

Naša prechádzka po mystickom lese Brocéliande sa začala aj skončila v dedinke Tréhorenteuc, ktorá však neponúka nič pozoruhodné. Nájde sa tam zopár pekných domčekov, ale hlavnou atrakciou je zrejme Kostol sv. Onenne, v ktorom sa na vitrážach, mozaikách a maľbách - starších i novších - predstavujú výjavy z artušovských legiend vrátane svätého grálu a kresťanských i pohanských symbolov.

A to už bola definitívna rozlúčka s Bretónskom, lebo potom nás už čakal len dlhý prejazd do Paríža. Verím však, že to nebola moja posledná návšteva tohto krásneho kraja, lebo ešte tam je veľa pozoruhodných miest na objavovanie.

Dovidenia, Bretónsko! Kenavo, Breizh!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?